História plemena je nejasná, existuje niekoľko názorov na pôvod španielskeho vodného psa. Podľa niektorých zmienok priviezli španielskeho vodného psa na iberský poloostrov Arabi približne v 8. storočí, iné pramene spomínajú, že ich doviezli Turci na lodiach so stádami oviec na prelome 18. a 19. storočia.  Pôvodní španielski psi boli rozdelení do 3 populácií, prvá skupina menších svetlejších psov bola zo severu Španielska, druhá zo západnej Andalúzie z močiarnych oblastí a najväčšia skupina mocných robustných psov bola z južnej Andalúzie. Dnešný španielsky vodný pes má v sebe krv všetkých troch skupín.

Aj keď je zrejmé, že tento pes existoval v 18. storočí, o čistokrvnom chove môžeme hovoriť až v druhej polovici 20. storočia, presnejšie od roku 1973, kedy náhodne títo pastiersky vedení psi vzbudili pozornosť  u skupiny kynologicky zmýšľajúcich ľudí.  Týchto pár nadšencov sa pustilo do neľahkej úlohy. Začali hľadať typovo rovnakých jedincov a snažili sa vzbudiť záujem verejnosti. Záujem španielskej kynológie vzbudilo plemeno až po roku 1980, keď sa jeden zástupca objavil na výstave psov v San Pedro a vzbudil pozornosť u rozhodcov.

Medzitým bol vypracovaný štandard plemena a v roku 1985 uznala toto plemeno Royal Canine Society Španielska a dala žiadosť na medzinárodné uznanie. FCI uznala španielskeho vodného psa v roku 1989, najprv dočasne a v roku 1999 bolo plemeno právoplatne uznaným plemenom. V Španielsku je dobre známym a rozšíreným plemenom, zvlášť v južnej časti Španielska a na severe kantábrijského pobrežia, inde vo svete je stále ešte raritou, aj keď postupne získava na popularite v ďaka svojej všestrannej využiteľnosti.

Zdroj Časopis Fauna 8/2019